Poke #1 Poke #2 Poke #3 Poke #4
Forum Chat


Na zlých chodníčkoch

Prekvapene som pozrel na Serenu, keď ma povolala do boja, až mi z tlamy vypadol šťavnatý eukalyptový list. Väčšinou som iba postával popri nej, sledoval jej zápasy a samozrejme neustále žul eukalyptus. Občas mávam pocit, že ma ani nepovažuje za pokémona hodného miesta v tíme. Chcem, aby ma trénovala, chcem byť silnejší, no Serena si vystačí aj bezo mňa a ja som pre ňu len roztomilý macko na maznanie.

Zero ma šťuchol do chrbta a tak som tackavo vystúpil vpred a zaujal bojovú pozíciu proti zvláštnemu pokémonovi, ktorý levitoval vo vzduchu a vyzeral duchom neprítomný. Nesmelo som sa otočil na Serenu, ktorá sa na mňa povzbudivo usmiala, zatiaľ čo Zero si ma premeriaval skúmavým pohľadom. Trochu ma znervóznil a radšej som sklopil zrak, aby som sa vyhol jeho prísnym očiam.

„Môžeme?“ opýtal sa strapatý čiernovlasý chlapec celý zahalený v tmavých šatách, hoci bol teplý slnečný deň.

„Nech sa páči,“ sebavedomo prikývla Serena a čakala. Keď však videla, že chlapec naďalej hľadí do blba, zaútočila ako prvá. „Cho, začni s Karate úderom!“

Ten útok mi nikdy nešiel. Neposlušnosť je však horšia ako zle prevedený úder a tak som zaútočil na pokémona, ktorý vyzeral ako kalamár či medúza. Nanešťastie som ho tesne minul a následne dopadol na prašnú zem. Niekoľkokrát som zakašlal s zotrel si prach z oči. Kruci, v duchu som si zanadával, aké som nemehlo. Robil som však všetko preto, aby som neprejavil žiadne známky bolesti a slabosti, lebo som vedel, že Zero ma nespustí z oči.

Nepočul som, čo hovorí ten čiernovlasý podivín, no zrazu sa mi začala točiť hlava a ledva som stál na nohách. Určite som vyzeral ako tí mladíci vychádzajúci z nočného baru, ktorých sme so Serenou videli v Lumiose, keď sme sa boli pozrieť na rozsvietenú vežu v strede mesta. Nebolo to však ani z ďaleka také úžasné, ako o tom Serena básnila cestou do jej mesta snov. Pravdepodobne aj ju Lumiose trochu sklamalo, keďže sme sa tam nakoniec zdržali len tri dni.

Inkay na mňa opäť zaútočil, no tentokrát nebojoval všakovakými mentálnymi zbraňami, ale zrazil ma k zemi nárazovým útokom. Ten pád ma vôbec nebolel, dokonca ma vytrhol z mätúcich myšlienok a vyčistil mi hlavu. Následne som nečakal na ďalšie Serenine povely a zasiahol Inkay mojím obľúbeným útokom. Každou ranou som sa cítil silnejší a Inkay po chvíli vyzeral značne unavený. So silou mi mierne stúpalo aj sebavedomie a dúfal som, že aj Serena a Zero na mňa budú pyšní.

Oči mi iskrili túžbou bojovať. Presne taký som vo svojej podstate. Nie som len roztomilá panda, som bojový pokémon. My najlepšie rozumieme, v čom zápasy spočívajú. Bojujeme vlastnou silou, čestne a bez pomoci rôznych elementov. Túžba po víťazstve, no aj schopnosť pokorne prijať prehru. Žiadne úskoky, lsti a nadprirodzené javy, iba prostá sila ducha a tela.

Vytiahol som skryté drápy a zúrivo sa zahnal po svojom protivníkovi, no v momente, keď som sa k nemu priblížil, zažiaril na fialovo a zrazil ma k zemi ohromnou silou. Na moment mi vyrazil dych a ja som bezmocne ležal na zemi. To nebolo možné. Určite ma znovu len ovláda nejakými podlými psychickými trikmi a ja si to len predstavujem. Celé telo ma však bolelo a vedel som, že také zranenia útoky mysľou nespôsobujú. Ale ako? Pred chvíľou ma zasiahol nárazovým útokom, ktorý bol slabší ako pobrežný vánok. Akoby som na seba zaútočil ja sám.

„Topsy-turvy,“ uškrnul sa chlapec v čiernom a následne som už dokázal vnímať len chaos, akoby sa celý svet obrátil naruby. Keď ten zvláštny pocit prestal, stále som ležal na zemi a ani telo som si necítil. Všetky svaly mi ochabli a ja som mohol len dumať nad tým, čo sa to vlastne stalo. Aj to však bolo náročné, lebo hlava sa mi neustále točila. Vedel som však jedno, to akým spôsobom bojoval môj oponent nebolo ani trochu čestné.

Neviem, koľko času odvtedy prešlo, no keď som sa zobudil, vonku už bola tma. Boli sme v malej izbe, pravdepodobne v stredisku pre pokémonov, lebo tam sme väčšinou prespávali, keď sme neboli niekde ďaleko od civilizácie. Noc v stredisku bola cenovo prijateľná. Aspoň to tvrdila Serena, keď sa jej otravná kamarátka Shauna pýtala, prečo radšej neprespávame v hoteloch, ktoré sú v každom meste. Tomu dievčaťu chýbalo zopár koliesok v hlave.

Prešiel som k oknu, ktoré bolo mierne pootvorené. Odtrhol som list z bonsaju, ktorý bol zasadený v črepníku na parapete a spokojne ho začal žuť. Nič moc, ani zďaleka nie také, ako eukalyptové listy, ale lepšie Pidgey v hrsti ako Pidove na streche. V ďiaľke sa nad mestom týčil velikánsky hrad, z ktorého sa mi naježili chlpy. Bol veľkolepý, no zároveň naháňal strach. Toto mesto som nespoznával, ešte som tu nikdy nebol. Takú pevnosť by som si určite pamätal.

Istý čas som pozoroval okolie, ktoré pokojne spalo. Vtom sa však pred strediskom na sekundu mihol tmavý tieň a vzápätí ihneď zmizol. Neviem, prečo ma to tak vystrašilo, no hneď som z parapety zoskočil a ľahol si do postele k Sereniným nohám. Prižmúreným okom som sledoval okno a srdce sa mi neuveriteľne rozbúchalo, keď tmavá silueta zakryla výhľad na nočnú oblohu. Zadržal som dych a tváril sa, že spím, no vo vnútri som pociťoval horúčkovitý nepokoj. Mal by som zobudiť Serenu, no bál som sa pohnúť. Prečo som taký zbabelec? Všetky tie reči, ktoré som si večne navrával o cnostiach bojových pokémonov boli lži. Aj Scatterbug je odvážnejší ako ja.

“Tie listy žuješ aj vo sne?” opýtal sa hlboký, zastrený hlas. Srdce mi skoro z hrude vyskočilo. Myklo mnou a dokorán som vytreštil oči. V prvotnom šoku mi bonsajový list spadol na brucho. Ten hlas mi bol povedomý. Prižmúril som oči a snažil sa votrelca vnímať všetkými zmyslami.

“Bojí sa len niekto, kto nemá čísté svedomie,” prehovoril znovu a ja som vedel, že na mňa hovorí Serenin najvernejší partner, Greninja Zero. Opäť tie jeho starecké múdre reči. Odkedy sa Zero vyvinul, bol veľmi zatrpknutý. Hoci moje sily mu nesiahajú ani po plávacie blany, občas mám pocit, akoby na mňa žiarlil. Pamätám si na časy, kedy to bol on, čo vysedával v Sereninom náručí ako malý Froakie, no ja nemôžem za to, že dospel a vyvinul sa. Na druhú stranu som ho vždy vnímal ako autoritu, na ktorej rady sa vždy môžem spoľahnúť. Ten pokémon ma večne privádza do rozpakov.

“Ja mám čisté svedomie. Nechodím sa po nociach potulovať bez toho, aby o tom moja trénerka vedela,” odpovedal som mu uštipačne. Najlepšia obrana je útok.

“Serena nie je otrokár a my jej otroci. Sme partneri, no stále mám právo sa slobodne pohybovať,” uzemnil ma hlbokým tónom. “Ak ti chutia bonsajové listy, nech sa páči. No tam vonku je mnoho eukalyptov a ďaleko lepších vecí. Vari nevieš, že pri meste Camphrier sú najväčšie ovocné sady v celom Kalos?” pohŕdavo sa usmial a začal si pohadzovať s nejakou exotickou berry.

Že otrok! Pche, ja nie som nikoho otrok! Pravda, už si nemôžem svojvolne pobehovať po lese, ako voľakedy. Taktiež to nebola moja voľba, keď ma Serena chytila. Nuž, bol som príliš nemotorný, že som sa nechal chytiť. Avšak keby niet tých pokéballov, tak som aj rád, že som so Serenou. Ale tie guľaté veci ma stále desia. Ten, pocit ako by som plával v nekonečnej hmle. Matne si uvedomujem svoju existenciu, no som úplne stratený a svoje okolie dokážem vnímať len veľmi málo. Najhoršie je, že to, či sme alebo nie sme v pokéballe, nerozhodujeme my sami, ale naši tréneri. Zero má možno sčasti pravdu, ale...

Bol som hladný ako Mightyena. Od toho zápasu možno prešlo len pár hodín a možno aj deň dva a ja som nič nejedol. Lačne som pozoroval ovocie, ktoré si Zero priniesol, no nevyzeral, že sa plánuje so mnou podeliť.

“Ak sa bojíš vytratiť až do záhrad za mestom, aj tu v blízkom okolí zoženieš niečo pod zub,” mykol ramenom a zjedol celú berry na tri hlty.

“O čo ti ide?” spýtal som sa ho vyčítavo, no na odpoveď som nečakal. Ak to bolo jeho zámerom, tak mu to vyšlo, no nemal som nervy s ním naďalej pretrvávať v jednej miestnosti. Pootvoril som okno, ktorým prišiel a opatrne pozoskakoval až na vlhkú, mäkkú zem. Zvláštne, ani neviem, že pršalo.

Chvíľu som stál na mieste a pozeral do tmy. Časom sa mi však zrak prispôsobil tme a ja som sa vybral po tmavej ulici, ktovie kam. Okrem jedného Purrloina so škaredou jazvou po škrabanci cez ľavé oko, ktorého som zhliadol v tmavej slepej uličke, bolo celé mesto prázdne. Nohy ma niesli nevedno kam, no ja som nezastavoval. Čo to vlastne robím?

Z jednej mimoriadne úzkej ulice som vyšiel na velikánske dlaždené námestie, na ktorom bolo rozostavaných desiatky stánkov. Trochu som znervóznel, no potom som si spomenul, že v meste nie je ani nohy a tak som sa vybral stánky trochu preskúmať. Niektoré boli pozamykané, no niektoré iba zakryté a plné zeleniny a ovocia. Pri tom pohľade mi zaškvŕkalo v bruchu. Nie je to moje, povedal som si a otočil sa, no prázdny žalúdok sa ozýval znovu a znovu.

Ak si vezmem dve, či tri z tých oran berry, nikomu tým snáď ujmu nenarobím. Je ich tam predsa vyše sto, pomyslel som si. Vyliezol som späť do stánku s ovocím a natiahol sa po bedničke s modrými dužinatými bobulami.

Arceus! Do čerta s tebou! zanadával som si, keď som omylom prevrhol vedro plné drobných bobúľ, ktoré sa začali kotúľať po dlaždenej podlahe na trhovisku. Mal by som radšej odísť skôr, než ma tu niekto objaví kradnúť. Čo by na to povedala Serena? A ako by sa k tomu postavil Zero? Celé je to jeho vina.

Kým som našiel stredisko pre pokémonov, začalo svitať. S plným bruchom sa mi išlo lepšie, no trápili ma výčitky svedomia. Uvedomil som si, že je zbytočné hádzať vinu na Zera, keďže som už dosť starý na to, aby som niesol zodpovednosť sám za seba. Ale aj tak, keby ma nevyprovokoval, tak by sa nič nestalo.

Serena ešte spala. To dievča strašne veľa spí. Zero bol samozrejme hore, no ani sme sa na seba nepozreli. Bol som vďačný, že tentokrát si nechal svoje kúsavé poznámky pre seba a tak som si ľahol späť do postele a otočil sa na druhú stranu.

Nasledujúce dni boli zvláštne. Nočné Camphrier mesto sa mi celkom zapáčilo a ja som sa začal po nociach vytrácať častejšie. Tu a tam som vzal niečo pod zub a onedlho som poznal celé mestečko naspamäť. Bolo zvláštne, že sme sa tu zdržali tak dlho, už to bol skoro týždeň a to tu nebol ani žiaden štadión, kde by mohla Serena získať odznak. Dnes ráno však oznámila, že na ďalší deň vyrazíme ďalej na západ, čím ma veľmi nepotešila, no vedel som, že to skôr, či neskôr príde.

Bola to moja posledná noc v Camphrier a ja som mal veľké nutkanie sa pozrieť na ten veľký hrad, ktorý sa týčil na okraji mesta. Pouličné stánky so zeleninou ani cukrárne ma už vôbec nelákali. Chcel som sa prepašovať na miesto, kam sa ani Zero neodvážil ísť. Pravda, moc sme sa poslednú dobu nebavili, no tým by sa rozhodne pochválil.

Vykukoval som spoza rohu tmavej uličky na starý hrad, obkolesený vodným priekopom. Smutne som sklopil uši, keď som videl, že pri drevenom padacom moste stojí strážca. Teperil som sa až sem, to sa mám teraz otočiť na päte a ísť späť? Nie, musím sa tam dostať. Spomenul som si na časy, kedy sme v lese vyvádzali s ostatnými pokémonmi môjho druhu a dostal som nápad.

“Cho!” vykríkol som roztomilo, aby som na seba stiahol strážcovu pozornosť a začal som mu poskakovať okolo nôh. Niekoľkokrát som naschvál spadol na zadok alebo predvádzal veľmi nepodarený tanec. Cítil som sa dosť hlúpo, no jeho to celkom bavilo. Zohol sa, že ma potľapká a postrapatí na hlave. Chyba! Chyba, na ktorú som čakal. V momente, čo sa zohol, pokúsal som ho do ruky a popod nohy mu prebehol na padací most.

Počul som, ako strážca vykríkol od bolesti a následne zvolal, na niekoho, aby ma zastavili, no ja už som bol v podhradí za mostom. Skryl som sa za sudom, z ktorého sálala ťažká aróma červeného vína, ktoré zvyknú strážcovia po večeroch popíjať, keď hrajú karty. Aká výhoda byť tak malý.

Onedlho ma prestali hľadať a tak som sa prestal skovávať a vošiel do prvých pootvorených dverí, ktoré som zhliadol. Vnútri bola tma ako v rohu, no príjemná vôňa. Zrazu sa z druhej strany otvorili dvere a do miestnosti dopadlo trochu svetla, keď dnu vošiel ufúľaný kuchár a odniesol si do kuchyne vrece múky. Kto má väčšie šťastie ako ja? Spadnúť rovno do komory plnej jedla.

Spokojne som sa uškŕňal, ako som jedol jednu maškrtu za druhou v tmavej pivnici, kde ma nikto nevidel. Na chvíľku ľahol do suda plného kukurice a oddychoval. Moje brucho bolo spokojné a ja som dokonca ani nemal výčitky voči tomu chudákovi strážcovi. Na ruke mu zostanú otlačky mojich zubov už naveky, len kvôli mojím detinským rozmarom. Čo sa to so mnou stalo? Pred vyše týždňom som bol pohoršený, keď môj súper nebojoval čestne a dnes som schopný krádeže, či útoku na človeka, len aby som sa zabavil, či dobre najedol.

“Purrr,” ozvalo sa v komore a ja som nastrašil uši. Zdvihol som zrak a z druhej strany komory na mňa hľadelo prenikavé zelené oko. Čo to? Za tú sekundu, čo som sa zamyslel, pribehol pokémon ku mne a ceril na mňa ostré zúbky. Vyskočil som na nohy a v duchu si zanadával, že som toľko toho pojedol. Vyliezol som na debničku plnú berry, ktoré vyzerali ako malé ananásy a omylom ju celú prevrhol. Purrloin skočil za mnou a taktiež rozsypal celý sud s kukuricou, na ktorom som odpočíval.

“Prestaň!” skríkol som naňho, no mačkovitý pokémon neodpovedal a ďalej sa za mnou naháňal. Komora s jedlom o pár minút vyzerala ako po výdatnej rabovačke. Zelenina s ovocím sa váľali po zemi, rozlialo sa niekoľko džbánov vína, či sudov piva a všade poletovala múka, odkedy sa Purrloin vrhol za mnou s nastavenými ostrými pazúrmi, no miesto mňa zasiahol napchaté vrece s múkou. Teraz som nevyzeral ako panda, ale skôr ako ľadový medveď, celý biely. Niekto by si ma mohol pomýliť s tým usopleným Cubchoo.

“Čo to tu je do pekla za rámus?” roztvoril dvere do pivnice kuchár a s hrôzou pozoroval tú pohromu, čo tam nastala. S Purrloinom sme sa na seba pozreli a vzápätí spoločne vybehli popod kuchára do priestrannej kuchyne.

“Stojte vy beštie!” zreval za nami a vypustil z pokéballu Raticatea. Aká to irónia, že kuchár má za pokémona potkana. No tentokrát to nebol potkan, kto sa vlámal do zásob jedla. Jednooký Purrloin mal výhodu vo svojej rýchlosti. Ja som mu bohužiaľ nestíhal a pobehoval po hrade, ktorý pre mňa bol horší ako blúdisko. Raticatea som mal neustále v pätách, lebo zo mňa opadávala na zem múka a tak vedel, kadiaľ ma má hľadať.

Opäť mi ušlo niekoľko štipľavých poznámok na adresu Arceusa, keď som narazil na chodbu so zamknutými dverami. Otočil som sa a videl, ako mi naproti beží hnedý pokémon s dlhým nechutným chvostom. Za ním utekal zadýchaný pupkatý kuchár s tĺčikom na mäso.

Klamal by som, keby som tvrdil, že som sa nezľakol. Popravde, bál som sa ako nikdy predtým. Zavrel som oči, no zrazu vo mne vzplanula zvláštna energia. Nehorázne sa mi zatočila hlava a myslel som si, že začnem zvraciať, no nestalo sa tak. Počul som vystrašený výkrik a následne dunivý zvuk, ako by na podlahu spadlo niečo ťažké. Bál som sa toho, čo sa stalo. Bál som sa skutočnosti, ktorá príde, keď otvorím oči.

Chodba bola prázdna. Na zemi ležal iba kovový tĺčik na mäso. Čo sa stalo? Zrazu som sa na svet nepozeral zdola, ako tomu bolo doteraz. Pozrel som si na ruky a zistil, že nie len ony, ale celé telo sa mi zmenilo. Tá zmena ma nadchla a desila zároveň.

Po hrade sa očividne zvolal poplach. Potreboval som sa odtiaľ dostať, čo najskôr, no nevedel som, kam presne ísť. Našťastie, keď som náhodou na niekoho narazil, s panickým výkrikom hrôzy zdrhal preč. Teraz sa už neschovám niekam za sud s červeným vínom, no očividne sa ma všetci boja.

Ťarbavými krokmi som prechádzal halou s rôznymi starožitnosťami a za jednou pokrivenou vázou karmínovej farby som zhliadol škodoradostný úškrn na tvári jednookého Purrloina. Mal som sto chutí ho rozdrapiť v pazúroch a vyškriabať mu aj druhé oko, no akútne som potreboval dostať sa čo najrýchlejšie preč.

Dobehol som do hlavnej siene hradu, ktorá bola na počudovanie pokrytá hrubou vrstvou nepriehľadnej hmly. Na moment ma to zneistilo, no hneď som sa vybral k monumentálnym vchodovým dverám. Už som bol pri nich, rozhodnutý tie spráchnivené drevené dvere rozbiť všetkou silou, keď som si všimol dve belasé oči, ktoré na mňa uprene hľadeli. Boli desivé, akoby prázdne. Purrloin možno bol bez jedného oka, no z týchto očí sa mi naježili chlpy na zátylku, podobne ako pri pohľade na túto prekliatu pevnosť.

“Oslnivý záblesk,” povedal utrápený hlas pána v hnedom saku za ružovým pokémonom. Ten sa trpko pousmial spoza mašličky na krku a následne vyplnil vstupnú halu oslepujúcim svetlom.

Ak toto bola smrť, tak to ani nebolelo. Nevnímal som skutočnosť, čas ani priestor. Nepociťoval som žiadne emócie a myšlienky som mal veľmi náhodné a neusporiadané. Nič nedávalo zmysel. Topil som sa v oceáne bielych oblakov a padal. Padal stále nižšie a nižšie, no nebolo kam dopadnúť. Nebola podo mnou žiadna tvrdá zem, iba nekonečný pád ničotou.

A predsa som dopadol. Nohy mi narazili na pevnú zem a ja som sa zhlboka nadýchol. Nasal som čerstvý vzduch, aký býva po výdatnom daždi. Otvoril som oči a pozoroval krásnu jesennú scenériu. Dokonca som mal pocit, že niekde v diaľke vidím slabé obrysy pevnosti Shabboneau.

Otočil som sa a uvidel usmievajúcu sa Serenu. Vyzerala šťastná. Vedľa nej stál ako obyčajne Zero, no jeho výraz tváre bol trochu strhaný a smutný. Ostatní jej pokémoni však vyzerali rovnako šťastne ako Serena. Noivern, Vivillon aj Fletchinder veselo poletovali a Meowstick sa potmehúcky uškŕňala.

“Už si ťa do náručia nezoberie,” povedal rázne Zero a prešiel ku mne. “Myslel som, že budem mať pocit zadosťučinenia a víťazstva, no nič také ma nenaplnilo. Ak dovolíš, chcem sa ti ospravedlniť,” bratsky ma potľapkal chladnou vlhkou rukou po ramene. “Ako som už povedal,” naširoko sa usmial a ešte nikdy som Zera nevidel takého šťastného, “už sa v Sereninom náručí nosiť nebudeš, no všetci ťa budeme mať tak radi, ako aj doteraz, ak aj naďalej zostaneš sám sebou.”

Serena ma objala a zvesela som sa zasmial, lebo ani dvakrát také dlhé ruky by jej nestačili, aby obopla moje nové veľké brucho. Aj ostatní sa pridali a Vivillon s Fletchinderom mi posadali na ramená. Našťastie mi huňatá srsť zakryla slzy, ktoré som mal na krajíčku. Radostne som zreval na celé údolie a vytrhol zo zeme mladý eukalyptus, ktorým som zamával a vzápätí spokojne začal žuť jeho šťavnaté listy.



Autor: Bill Watson

Poznámky k poviedke:



Útoky: Karate Chop (Pancham)
Confusion (Inkay)
Tackle (Inkay)
Power-up Punch (Pancham)
Slash (Pancham)
Foul Play (Inkay)
Topsy-turvy (Inkay)
Entertainment (Pancham) útok neexistuje (zle som prečítal Entrainment)
Bite (Pancham)
Misty Terrain (Sylveon)
Dazzling Gleam (Sylveon)

Námet: Špecifický spôsob, akým sa Pancham vyvíja na Pangora. Aby sa Pancham vyvinul, musí byť v tíme prítomný temný pokémon. Mnou poňaté trochu fiktívnym spôsobom, kedy Greninja zviedol Panchama na “zlé chodníčky.”

Bill Watson
Zpět na seznam povídek
Credist  
Pokémon © Nintendo 1995-2019
Webdesign by Akela Taka 2001-2019
Novinky
Credits Novinky